Slovenská historiografia desať rokov po
Zámery a ich realizácia

Dušan KOVÁČ

Desať rokov nie je v dejinách veľa, v historiografii to môže znamenať celú epochu. Po novembri 1989 boli viacerí historici presvedčení, že je pred nimi naozaj nová epocha a že nasledujúce roky dôjde v slovenskej historiografii k prevratným zmenám. Predstavy boli, samozrejme, rôzne, v závislosti od osôb a ich “historickej a spoločenskej determinácie”, predsa však niektoré otázky sa priam natískali a už v prvých diskusiách sa ako najfrekventovanejšie pojmy opakovali: sloboda bádania, odideologizovanie historiografie, otvorenosť historickej vedy a z katalógu nových výskumných zámerov sa najčastejšie opakovala úloha hlbšieho a vedeckého poznávania vývoja spoločnosti bez akýchkoľvek ideových rámcov. Ak sa po desiatich rokoch pozeráme späť po prejdenej ceste, možno, že by nebolo neužitočné pokúsiť sa o konfrontáciu vtedajších zámerov a predstáv s dosiahnutými výsledkami, aj keď pravda, život medzitým postavil pred historiografiu mnoho nových, na sklonku roku 1989 ani netušených otázok a problémov.

***

Sloboda bádania predstavovala po novembri 1989 pre historikov najvzrušujúcejšiu perspektívu. Treba si uvedomiť, že v tom čase už na Slovensku nikto z žijúcich historikov nezažil z vlastnej odbornej skúsenosti obdobie slobodného vedeckého bádania. Ideologické obmedzenia, ktoré historiografii vtlačili predchádzajúce totalitné režimy sa už stalo pre generácie historikov normou. Kdesi v pozadí, v hĺbke vedomia, existovala predstava, že historická veda by mala a môže byť na politickej moci nezávislá a slobodná, ale to nemalo pre praktický výkon funkcie historika takmer nijaký význam. Po novembri 1989 sa požiadavka slobody vedeckého bádania nastolila ako najdôležitejší výdobytok v novej, k slobode smerujúcej, spoločnosti. Všetci slobodu historického bádania vítali, zdôrazňovali, málokto však naozaj tušil, o čom to vlastne je.

Metaforicky by sa azda situácia historika mohla prirovnať k situácii zvieraťa uzamknutého v klietke. Jeho sloboda je obmedzená, pohyb od jedného kúta ohrady k druhej. Strava nie je síce nijako mimoriadna, ale pravidelná. A potom náhle ohrada zmizne. V tej chvíli sa možno vydať kamkoľvek. Možno sa rozbehnúť. Dôležité je však: kam? A tu sa začali problémy. Pre otroka je sloboda jednoduchá a jasná. Pre slobodného človeka je to zložitý spoločenský systém, ktorý kladie na jednotlivca mimoriadne nároky. Pretože sloboda je zároveň aj zodpovednosť.

Prvotná naivná predstava o slobode ako o systéme, kde je všetko dovolené a všetko možné, dostala čoskoro trhliny. Sloboda bádania nemá hranice a nepozná tabuizované témy. Neznamená to však na druhej strane, že je všetko dovolené. Historiografia, ktorá po roky hrubo zanedbávala vlastnú metodologickú sebareflexiu, nemala pripravené vlastné vedecké nástroje na to, aby sa v novonadobudnutej slobode mohla spoľahlivo orientovať. Stávalo sa, že v odbornej diskusii, keď niektorému kolegovi, či kolegyni sa už nedostávalo argumentov, vyšmykol sa z diskusie vyhlásením, že napriek argumentom jeho názor sa nezmenil a on, či ona má právo na názor. Dochádzalo zjavne k zámene občianskeho práva na názor s profesionálnou povinnosťou svoj názor podložiť argumentmi. Patrí k základom profesie historika, ako vlastne každého vedca, že má právo iba na odborný názor, ktorý dokáže spoľahlivo vyargumentovať. Aj hypotéza musí byť vo vede ukotvená, ak má byť braná vážne.

V našich zemepisných šírkách a dĺžkach je charakteristické, že pod zámienkou práva na vlastný názor sa pokúšali presadiť v odborných kruhoch, ale hlavne vo verejnosti, zástancovia totalitných ideológií, v prvom období to boli viac ľudáci ako komunisti. Presadzovanie krajného subjektivizmu v našich podmienkach bolo teda podmienené ideologicky a nemalo nič spoločného s metodologickými diskusiami, ktoré nastolili v posledných desaťročiach historickí relativisti na čele s Hydenom Whitom. Tieto impulzy postmodernizmu, podľa ktorých historiografia nie je veda, ale akási voľná tvorba, sme vlastne nereflektovali. Paradoxne však bol výsledok veľmi podobný: ak je historiografia iba subjektívnou výpoveďou historika a objektívna pravda neexistuje v nijakej, ani v abstraktnej podobe, potom vlastne nie je možný dialóg, predovšetkým nie dialóg smerujúci k prehĺbeniu poznania. Na Slovensku sa napokon táto koncepcia anti-dialógu ujala. Historici, ktorí neboli vstave vyargumentovať svoje závery, prestali mať záujem na dialógu a začali si presadzovať svoje názory iba “v svojom kruhu”, kde sa so serióznym dialógom nepočítalo.

Je samozrejmé, že sloboda bádania mala v predchádzajúcom desaťročí aj iné dimenzie a prejavila sa pozitívne hlavne v rozšírení bádateľského záujmu a v množstve nových prác. S tým sa však akosi počítalo. Menej sa počítalo s tým, že nemožnosť odborného dialógu, charakteristická pre totalitný systém, bude sa opakovať ako nechcený vedľajší produkt novej slobody vo forme úniku od dialógu. Na pozadí jedného i druhého javu treba vidieť limity, do ktorých vtesnáva historickú vedu ideológia.

***

Po novembri 1989 vládla medzi historikmi až ideálna jednota v tom, že historiografiu treba odideologizovať. Tí, čo si azda mysleli niečo iné, tí sa neprejavili. Takže to vyzeralo všetko veľmi jednoducho a jasne. Asi ako pri vyčistení odevov: rýchlo za dva dni, normálne za dva týždne. Aj táto dojemná jednota netrvala dlho. Čoskoro sa ukázalo, že jednota bola iba v jednom: odideologizovanie znamená zbavenie historiografie tútorstva komunistickej ideológie. Pod rúškom odstránenia komunistickej ideológie sa však veľmi skoro priplížili nové, a či skôr staronové ideológie – nacionalizmus a ľudáctvo. Po novembri 1989 sa na Slovensko vrátili z emigrácie niektorí historici, ktorí si po celé roky uchovávali svoju, zjavne ideologickú, koncepciu slovenských dejín. K ním sa na Slovensku pridali niektorí ich pokrvní bratia a všetci našli prístrešok v Matici slovenskej. Ich predstava, ktorou sa nijako netajili, bola jednoduchá: Komunizmus padol, teraz sme na rade my. Pre túto skupinu historikov bola historiografia vždy ideologickou disciplínou a inú koncepciu ani nemali. Preto im svojím spôsobom bola bližšia komunistická ideológia ako žiadna. Aj oni volali po odideologizovaní historiografie, ale považovali celkom zjavne odideologizovanie za “odkomunističnenie”. Keďže videli slovenskú historiografiu iba v tejto dvojpólovosti, každého, kto odmietol ich ideológiu, okamžite označkovali za komunistu a obyčajne k tomu pridali aj nálepku čechoslovakizmu. V tomto prúde slovenskej historiografie odideologizovanie skončilo v ideológii a dôsledok bol zákonitý: celý rad prác, sčasti veľmi primitívnych, aké by si už v posledných rokoch nedovolila publikovať ani komunistická moc.

To je však iba jeden z problémov odideologizovania slovenskej historiografie, ktorý je zrejme iba dočasný. Závažnejším problémom je problém metódy. Ideológie sú zakorenené hlboko v spoločnosti a dejinný proces bol doteraz sprevádzaný striedaním, resp. transformáciou ideológií. Historiografia, ktorá skúma spoločnosť a historik, ktorý je súčasťou spoločnosti, nie sú preto imúnni voči rôznym ideológiám. Trvanlivosť a príťažlivosť ideológií spočíva v tom, že predstavujú určitý zjednodušený obraz sveta. Preto sú ideológie populárne, kritické myslenie nepochopiteľné. Historiografia ako kritická metóda skúmania spoločnosti si v procese svojho vývoja vypracovala metódy na sukcesívne odbúravanie ideologického nánosu z rekonštruovanej podoby historického procesu. Aj tu sa stretla slovenská historiografia s dôsledkami zanedbávania metodológie. Odideologizovanie prestalo byť teda vôľou a predstavou a stalo sa súčasťou metódy. Je to nesmierne náročný a permanentný proces, ktorý nie je možné dosiahnuť jednorázovou deklaráciou, ale musí sa stať súčasťou každodennej, metodologicky podloženej, výskumnej práce. A vzhľadom na to, že spoločnosť má rada jednoduché a ideologicky jasné “obrazy z dejín národa slovenského” , kritický historik nemôže súčasne počítať s masovým potleskom a popularitou. To je ale, na rozdiel od spevákov a hercov, súčasť jeho profesie.

Nie je to teda ľahká cesta ako sa to zdalo v ponovembrovej eufórii. Napriek tomu sa dá povedať, že cesta a smer sú zrejmé. Tu veľa záleží hlavne na novej generácii historikov, ktorí sú v priemere menej zaťažení ideologickými spormi a sú preto viac otvorení smerom ku kritickej historiografii. Nemožno však zabúdať na to, že spoľahlivou zárukou kritického dejepisectva je fundované metodologické zázemie. Ak sa pozrieme na študijné plány slovenských katedier dejepisu, veľa dôvodov na optimizmus asi mať nebudeme.

***

Medzi často frekventované pojmy po novembri 1989 patrila aj otvorenosť. Otvárali sa hranice, nadväzovali sa popretŕhané, či úplne nové kontakty. Tento proces prebiehal od začiatku pomerne sľubne a zdanlivo rýchlo. Už od roku 1990 sa pravidelne na vedeckých konferenciách v okolitých krajinách, ale aj inde v Európe i v zámorí začali objavovať slovenskí historici so svojimi výsledkami. Určitým problémom bolo, samozrejme, že účasť na konferenciách neznamenala hneď a od začiatku dosiahnutie kompatibility so svetovou historiografiou. Tento proces prebiehal o niečo pomalšie.

Opäť tu bolo určitou brzdou zaostávanie metodologických diskusií, pretože otvorenosť to je aj otvorenosť voči metódam poznávania. Prvou vážnejšou konfrontáciou bol svetový historický kongres v Madride roku 1990. Svetové kongresy prebiehali dovtedy, prinajmenšom od päťdesiatych rokov 20.storočia, v rozdelenom svete. Spoza železnej opony prichádzali na tieto kongresy predovšetkým nomenklatúrne kádre, ktoré nemohli, nechceli a zväčša ani neboli vstave zachytiť určité trendy svetovej historiografie. Prišli na kongres, kde sa im obyčajne poskytol priestor, niečo si tam povedali – a svet bežal ďalej. Po Madride sa však museli všetky postkomunistické historiografie zamyslieť nad svojím postavením vo svete a na základe analýzy robiť prípadné korekcie svojej výskumnej činnosti. Nasledujúce svetové kongresy – v Montreale a v Oslo ukázali, že slovenská historiografia sa vo viacerých témach stala naozaj kompatibilnou so svetovou historickou vedou. Dokonca aj teritóriá, ktorými sa zaoberá, sú neobyčajne široké. K svetovému kongresu v Oslo boli slovenskí historici schopní, napríklad, pripraviť materiály aj k nastoleným otázkam týkajúcim sa ázijských a afrických krajín. Najväčší pokrok sa dosiahol nesporne v tradičných oblastiach historiografie, kde už bolo určité zázemie – v oblasti politických, hospodárskych a kultúrnych dejín. Oproti iným historiografiám sa ale stále menej zamýšľame nad vlastnou profesiou – dejiny a problémy historiografie sú na Slovensku doslova popoluškou. To isté platí aj o teoretických a metodologických otázkach odboru. Menej reflektujeme aj úlohu a funkciu historických odborných časopisov, publikácií, otázky popularizácie, historické vedomie a vyučovanie histórie. Najviac ale zaostávame v oblasti sociálnych dejín. Je to možno paradoxné, pretože práve podľa marxistickej teórie mali byť sociálne dejiny v popredí záujmu. Nebolo tomu tak – a aj keď nejaké práce z oblasti sociálnych dejín vznikli, boli poplatné sociálnemu schematizmu. Treba však povedať, že sa už na Slovensku formuje vyhranený smer sociálnej historiografie, ktorý má nádej zaradiť sa do svetového prúdu v tejto oblasti.

Otvorenosť slovenskej historiografie má však aj inú dimenziu, ktorú sme ešte roku 1989 do takej miery ako dnes nepociťovali. Vtedy bola iba kdesi v pozadí našich úvah. Táto otvorenosť súvisí s koncepciou slovenských dejín ako predmetu. Slovenské dejiny sa na Slovensku dlho vnímali a aj vyučovali ako viac-menej uzavretý systém, v ktorom bol dôraz na slovenskom národnom (etnickom) vývine. Do určitej miery sa táto uzavretosť porušovala iba v jednom smere – k českým dejinám. V súvislosti s prienikom na svetové konferencie a do medzinárodných zborníkov sa však zákonite vynorila otázka slovenských dejín ako otvoreného systému, alebo inými slovami, v zmysle koncepcie Arnolda Toynbeeho – ako zmysluplný priestor historického výskumu. Táto otázka sa v počiatočnom období nevynárala ako pálčivá hlavne preto, lebo v prvom období po novembri 1989 slovenská historiografia rezignovala na syntézu a upriamila sa skôr na detailné štúdie v témach, ktoré do novembra 1989 nebolo možné skúmať. Postupne však prichádza doba syntézy a tým aj otázka zmysluplného priestoru, v ktorom sa výskum slovenských dejín môže realizovať. V každom prípade sa ukazuje, že uzavretosť koncepcie slovenských dejín, podľa ktorej majú slovenské dejiny zmysel iba v sebe a pre seba, je neudržateľný. Strácajú sa tak kritériá hodnotenia historických udalostí, osôb a procesov. Rovnako ako národ nemôže mať zmysel iba v existencii pre seba, ani národné dejiny nedávajú zmysel bez konfrontácie so širším priestorom. A tento priestor je pre Slovensko nielen stredná Európa.

***

Vážnou deformáciou komunistickej historiografie bolo, že sa odklonila od skúmania spoločnosti. Toto konštatovanie môže znieť paradoxne, ak sa pozrieme na teóriu historického materializmu, ktorou sa komunistická historiografia povinne riadila. Naše poznanie vývoja spoločnosti je však skutočne nepatrné. Okovy tradície zväzovali slovenské dejepisectvo nie menej ako ideologický diktát. Spočiatku sa dejiny chápali ako dejiny kráľov, panovníkov, osobností, vojen, revolúcií. A hneď treba povedať, že v obmedzenom chápaní slovenských dejín sa do nich nedostali ani králi, ani vojny a revolúcie iba v konfúznom poňatí. Takže koncentrácia na dejiny elít dostala v slovenskom prevedení strednostavovsko-farársky charakter. Marxizmus k tomuto chápaniu naviac prispel svojim schematizmom, kde dedukcia prevládala nad indukciou. V tejto koncepcii ostala napokon iba schéma, z ktorej sa vytrácala postupne aj slovenská kultúrna a politická elita. Keďže sa historický proces musel vtesnávať na prokrustovo lôžko už hotovej schémy, produkovali sa nezmyselné témy o absencii otrokárskeho systému o Slovanov, otázka druhého (tretieho)nevoľníctva. O samotnej spoločnosti sa vedelo naozaj málo – niekoľko fráz a zopár štatistických údajov.

Po roku 1989 sa hneď v počiatkoch objavil aj v spoločnosti hlad po osobnostiach – po zaľudnení dejín. Vzniklo niekoľko menších-väčších biografií. Aj pri koncipovaní biografii sa však začali ukazovať limity, pretože podmienkou dobrej historickej biografie je okrem dôkladnej znalosti životopisných dát aj dôkladná znalosť “okolia” – t.j. spoločnosti.

Na takýto výskum je však treba čas, dôkladnú prípravu a školených odborníkov. Preto sa, napriek vedomému úsiliu, zakotvenému aj v programových dokumentoch Historického ústavu SAV, nepodarilo túto úlohu uspokojivo splniť.

Výskumné kapacity boli limitované aj inými naliehavými úlohami – v prvom období bolo nevyhnutné odstrániť najviditeľnejšie skreslenia predovšetkým v dejinách 20. storočia. Takže ani v oblasti politických dejín nie sú zďaleka odstránené biele miesta, skôr naopak, takéto biele miesta sa začali objavovať následne, po rozšírení výskumu. Dodnes nemáme fundované dejiny politických strán, temnotou sú obostreté predovšetkým dejiny HSĽS. Napriek mnohým prácam neexistujú spoľahlivé dejiny Komunistickej strany Slovenska a nikomu sa do tejto témy nechce. Lepšie na tom nie je, napriek publikovanému kompendiu ani slovenská sociálna demokracia. Nemáme solídne dejiny robotníckeho a odborového hnutia – skrátka, máme zatiaľ vrchol ľadovca, ale masa pod tým môže mať prekvapivo iné zloženie a inú štruktúru. Platí to aj o toľko skúmanom národotvornom procese. Pomerne solídne máme zmapovanú účasť elity na tomto procese – ale bez úspechu národnej agitácie a bez dotvorenia národa je tento proces nielen nepochopiteľný, ale chýba mu dôležitý rozmer a dôležité kritérium úspešnosti. Z toho potom vyplýva, že sa národotvorný proces Slovákov silne preceňuje.

Východiskom je tu predovšetkým fundovaný a široký regionálny výskum. Na tento výskum asi nebudú akademické a univerzitné pracoviská stačiť. Je treba do výskumu zapojiť všetky ostatné inštitúcie – múzeá, archívy. Bez hĺbkových sond do života spoločnosti v regiónoch, mestách a obciach nebude mať slovenská historiografia materiál pre posunutie výskumu smerom od úzkej elity k širokej pospolitosti. Ak by sme preto mali hovoriť o katalógu tém a deziderátach – toto sa mi javí v súčasnosti ako najaktuálnejší problém slovenskej historickej obce.

***

Za uplynulé desaťročie prešla slovenská historiografia zaujímavým, a v mnohých ohľadoch úspešným vývojom. Ak by však kritériom úspešnosti malo byť splnenie pôvodných predstáv a plánov z konca roka 1989, potom by sme museli byť k dosiahnutým výsledkom značne kritickí. Lenže aj tento proces je taký, aký poznajú historici z viacerých období a z viacerých krajín - v dobe zmien a revolučnej eufórie sa všetko zdá byť jednoduchšie - a nádeje sa nikdy nesplnia. Pre to, aby sme našli kľúč k hodnoteniu cesty slovenskej historiografie je nevyhnutné urobiť dôkladnú analýzu uplynulých desať rokov. Táto analýza nemôže byť bez sebareflexie, na ktorú už dozrel čas. A ak má takáto analýza postihnúť všetky stránky, potom jej súčasťou musí byť aj doteraz absentujúca analýza (a tiež sebareflexia) predchádzajúceho obdobia. Mnohí volali po zhodnotení obdobia komunistickej totality hneď po novembri 1989. Vtedy zrejme nebola ešte celkom zrelá doba na to, aby sa okrem nápravy najzávažnejších deformácii urobilo vecné zhodnotenie celého obdobia a viacerých generácií slovenských historikov. Po viac ako desiatich rokoch je to už nevyhnutné. Ak sa chce historiografia pozerať dopredu, nemôže vysunúť za zátvorku analýzu svojho vlastného vývoja.